Filipanom 2,5b-11

 

40 dní po Veľkej noci si Cirkev pripomína sviatok Nanebovstúpenia Pána Ježiša. Keď Boží Syn splnil svoje poslanie na zemi a svojou smrťou a vzkriesením dokončil dielo spasenia, Boh ho povýšil na nebesia a posadil po svojej pravici. Dostal to najčestnejšie miesto. Nanebovstúpenie je povýšením Ježiša za Jeho poslušnosť. Na toto musíme pamätať aj v súčasnosti. Poslušnosť Bohu, nie úspech vo svete, odmeňuje Boh. Tak ako sa Ježiš musel vzdať slávy, ktorú mal v nebi, aj my, ak chceme byť učeníkmi Pána Ježiša, musíme svoju dušu stratiť pre Krista a nasledovať Ho, kamkoľvek nás posiela. Byť učeníkom Pána Ježiša nie je lacné, pretože to znamená zamilovať si Boha viac ako seba alebo kohokoľvek, či čokoľvek na tomto svete. Lacné kresťanstvo neexistuje, je to iba klamná ilúzia. Odchod Pána Ježiša je pre nás povzbudením, že Jeho dielo je dokonané a výzvou v tom, aby sme pokračovali v odovzdávaní evanjelia celému svetu, ktoré má moc zachrániť každého človeka. Oswald Chambers o účinku evanjelia hovorí: „Jeho kríž sa stal dverami, ktorými každý človek môže vstúpiť do Božieho života. Svojím vzkriesením získal právo dať komukoľvek z ľudí večný život; a Jeho nanebovstúpenie a návrat do nebies umožňujú vstup každému.“

 

Ak máme uctievať Pána Ježiša, potrebujeme si uvedomovať Jeho postavenie, ktoré mu dal Boh po Jeho povýšení. Vďaka tomu, že bol ochotný vzdať sa svojej slávy a obmedziť svoju všemohúcnosť, všadeprítomnosť a vševedúcnosť, teraz Mu to znovu patrí v absolútnej a plnej moci. Oslávený Ježiš Kristus, ktorý vstúpil na nebo, je mocnejší ako všetky démonské, všetky protibožské sily. Biblia opisuje jeho nadradené postavenie: On je Vladár zemských kráľov. On je ten, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde. On je Alfa i Omega, to znamená Počiatok i Koniec. On je Vševládny Boh. Bolo by zaujímavé, keby sme pozbierali z Novej zmluvy všetky výrazy, vyjadrenia Jeho nadradeného, suverénneho, absolútneho postavenia, aby jeho nepredstaviteľne veľká, neobmedzená moc pôsobila na nás, čím mohutnejším dojmom. Ak toto budeme stále nosiť vo svojom srdci, táto veľká istota preváži všetky bremená, ktoré nás v tomto živote tlačia a výzbrojí nás do života poslušnosti a uctievania Krista.

 

Evanjelista Lukáš v správe o odchode Pána Ježiša do neba poznamenal, že učeníci „... sa Mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme, chválili a velebili Boha.“ Učeníci, ktorí boli svedkami všetkého, čo Kristus urobil na zemi, po Jeho povýšení uctievali Boha a vyznávali, že Ježiš je Pán. Niektorí rímski cisári požadovali, aby ich uctievali ako bohov a tento kult cisára vyhlásili za povinné štátne náboženstvo. Kresťania sa nemohli zúčastniť na tomto kulte. Veď práve prvé prikázanie: „Ja som Hospodin tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ bolo najväčšie prikázanie, a vyznanie: „Ježiš je Pán“ patrilo medzi prvé kresťanské vyznania. Je to aj naše vyznanie? 

 

Sviatok Nanebovstúpenia nám pripomína veľkú skutočnosť zvrchovanej moci osláveného Pána Ježiša Krista. Tento sviatok je raz do roka, ale my potrebujeme, aby sme si túto skutočnosť pripomínali častejšie. Prečo? Pretože v tomto svete sme stále obklopení rozličnými silami zla, a tie na nás niekedy tak veľmi doliehajú, že sa snažia zaplaviť celé naše srdce. Nám sa ponúka nepredstaviteľne veľké privilégium, že pre Jeho víťazstvo, pre Jeho povýšenie a oslávenie, pre Jeho vstúpenie na nebo môžeme vedieť, že Boh má všetky udalosti vo svojich rukách. Raz sa s Ním, naším Vševládnym Pánom stretneme, ale vo viere môžeme už teraz získať radosť z jeho prítomnosti.